Počas druhej svetovej vojny stáli moji rodičia spolu s nami deťmi v rade a mieril na nás zbraňou nemecký vojak. Bývali sme v malej dedine. Vojaci vyhnali všetkých von z domov a povedali, že každého druhého zastrelia, pretože do tejto dediny chodili partizáni a ľudia im pomáhali. Ale jeden muž nás všetkých zachránil. Mal nemecké korene, takže mu vojaci verili. Povedal: „Nikto z týchto ľudí nie je partizán.‟ A vojaci mu verili.

Môj otec povedal o tejto udalosti mojej najstaršej dcére. Na strednej škole v roku 1985 alebo 1986 o tom napísala príbeh. Vyhrala s ním krajskú súťaž a postúpila do celoštátneho kola. Ale z celoštátneho kola jej napísali, že je to síce dobrý príbeh, ale že nie je pravdivý, pretože Nemci nemohli nikoho zachrániť. Takže to musela prepísať. Urobila to, aj keď cítila, že to nie je v poriadku. V novom konci zachránili ľudí partizáni a nie Nemci. Tú cenu vyhrala. Potom písať prestala a už nikdy nezačala.

Bola som stále sledovaná tajnou políciou, pretože moja sestra opustila krajinu a žila v Nemecku. Bola učiteľka. Tesne pred tým, ako v šesťdesiatom ôsmom prišli Rusi, vyhrala cenu v súťaži učiteľov a tá cena bola cesta do Moskvy. Keď tam išla, bola zaskočená. V škole učila deti, že  Moskva je úžasné mesto, pretože tak to učili v škole aj ju. Ale keď tam prišla, videla niečo úplne iné. Jej vedomosti nezodpovedali tomu, čo tam videla.

Keď sa vrátila, išla navštíviť brata do Košíc. Zobudili ju v noci ruské lietadlá a tanky, ktoré vstupovali do našej krajiny. Na hlavnej ulici videla armádu, ktorá zabíjala ľudí. Ľudia pozerali, ale nevedeli čo sa deje. Kvôli týmto udalostiam opustila krajinu. 

Keď nám volal sestrin muž z Nemecka, tajná polícia odpočúvala naše telefonáty. Po tomto zistení som začínala naše rozhovory slovami: „Zdravím chlapcov v Prahe.‟ V tajnej polícii pracovali tiež len ľudia, ktorí vedeli, že musia vykonávať svoju prácu. Keď prišli k nám domov, tak som sa na nich smiala. Pýtala som sa ich, či nemajú na práci niečo zmysluplnejšie.

Počas komunizmu sme vychovávali tri deti. Dve z nich študovali moderný scénicky tanec a jedno spoločenský tanec. A popri tom študovali hudbu – klavír a akordeón. Chodili sme plávať, lyžovať a robili sme turistiku. Nemohli sme ísť do zahraničia, ale žili sme naplno tu na Slovensku. 

Bola som slobodná vtedy a som slobodná aj teraz. Sloboda je vo vás, vo vašom vnútri. Ani komunizmus, ani demokracia vám slobodu nedajú. Ten, kto nemal v sebe osobnú slobodu, bol vtedy stratený a bude stratený aj teraz. Nedá sa povedať, či bol lepší čas tamten alebo tento, ak nemáte v sebe osobnú slobodu.

Tento rozhovor sa uskutočnil v slovenčine s pomocou prekladateľa

Foto: Janeil Engelstad