V roku 1968 som mala osemnásť rokov. V Československu, ako i na mnohých iných miestach, bolo hnutie hippies. Bola tu Železná opona a boli sme izolovaní, ale aj tak sme mali informácie a bolo tu hnutie mladých, kde sexualita bola uvoľnená.

Ale musím povedať, a to je moja kritika šesťdesiatych rokov, že táto sexuálna revolúcia bola revolúciou pre heterosexuálnych mužov a tie ženy, čo boli schopné s nimi ísť. Bola tam do určitej miery sexuálna sloboda, ktorú by som mohla nazvať bisexuálna, ale táto bisexualita mala podmienku, a táto podmienka bola, že tam musí byť prítomný muž a potom môžete byť slobodní. Takže si myslím, že toto obdobie, ktoré je teraz idealizované a opisované ako čas, keď boli ľudia úplne slobodní, nie je celkom pravdivé. Má to aj temnú stránku, a síce že žena musela byť poslušná imperatívu súložiť s mužom. Ak ste boli "in", znamenalo to, že ste niekto, kto je schopný voľne sa milovať s mužom.

Keď som študovala na Vysokej škole výtvarných umení, mali sme možnosť ísť na výmenný pobyt na školy zo spriatelených krajín a zo Sovietskeho zväzu.

 Šancu ísťna návštevu do Sovietskeho Zväzu som ihneď využila. Vracala som sa tam potom každé leto na brigádu, buď v Kijeve alebo v Moskve, a potom som sa tam koncom osemdesiatych rokov presťahovala.

Ľudia v Sovietskom Zväze mali vo všeobecnosti menej predsudkov o sexuálnom živote ako tu v Československu. Rozvod bol normálnou záležitosťou. Nebolo nič nezvyčajné, že niekto sa ženil či vydával tri krát. Mali odlišnú morálnu štruktúru ako sme mali my. Z tohto pohľadu boli úplne sekulárni. Propaganda o nukleárnej rodine a realita toho, čo sa dialo, boli úplne odlišné. Myslím si, že spoločnosť v Sovietskom zväze bola oveľa viac benevolentná ako v ostatných "zpriatelených" krajinách, kde museli byť ako strážni psi, aby si boli istí, že nikto nebude robiť kontrarevolúciu. V strede systému mohli brať niektoré veci ľahšie, a jednou z týchto vecí bola sexualita a manželstvo.

Bolo bežné pre ľudí rovnakého pohlavia, aby sa držali za ruky.  Heterosexuáli sa tiež držali za ruky a muži sa bozkávali a objímali na pozdrav. Ak by sa v Bratislave muži bozkávali, tak by to bol škandál. To neboli homosexuáli, to bolo jednoducho kultúrne normálne. A mnohí ľudia chápali vzťahy medzi ľuďmi rovnakého pohlavia ako lásku. Jedinou podmienkou bola láska. Ak ste niekoho milovali, tak to bolo morálne. Ak ste nemilovali, tak to nerobte. Zároveň bol však v Sovietskom Zväze zákon trestajúci homosexuálne spolužitie, takže ste si museli trocha dávať pozor, aby vás neposlali do basy.

V roku 1992 som sa presťahovala naspäť do Bratislavy a stretla som tu skupinu žien pracujúcu v slovenskom literárnom časopise Slovenské pohľady.  Spolu sme začali čítať a rozprávať sa o feminizme. Z týchto stretnutí vznikla organizácia Aspekt, cez ktorú sme priniesli feministické myšlienky na verejnosť. Aspekt neodmietol lesbám hlas vo feministickom hnutí. To bolo veľmi odvážne od zakladateliek Aspektu, pretože práva homosexuálov boli v tom čase ešte stále tabu a tým pádom akceptovať homosexuálov škodilo ich kariéram.  Oni boli ešte oveľa odvážnejšie ako ja, pretože ja som nemala čo stratiť.

Koncom deväťdesiatych rokov požiadal Vatikán Slovenskú vládu, aby podpísala Vatikánsku zmluvu, v ktorej sa, medzi iným, zaviazala ochraňovať úlohu rodiny. Ak si to lepšie prečítate, tak pochopíte, že to je zákaz právam homosexuálov a homosexuálnym partnerstvám (bolo to podpísané v novembri 2001). Kvôli tomuto sme sa stretli ako skupina a rozhodli sme sa, že budeme vystupovať za práva homosexuálov. Nazvali sme sa "Iniciatíva Inakosť". Našou prvou úlohou bolo priniesť na verejnosť ciele tejto zmluvy cez médiá. Musím povedať, že médiá boli absolútne fantastické v tomto čase. Neboli proti nám, ale dali nám rovnaký priestor ako dali aj druhej strane.

Myslím si, že jeden z najpozitívnejších a pritom konštantných fenoménov na Slovensku počas posledných dvadsiatich rokov bol rast a rola progresívnych a otvorených novinárov. Samozrejme, že v médiách je veľa názorov, ale neprerušene tam bol silný prodemokratický hlas.

Ďaľšia vec, čo sa vyvinula, a to sa naozaj vyvinulo za posledných desať rokov, je, že je to viac a viac v poriadku byť gay. V deväťdesiatych rokoch by ste nikdy nevideli dvoch gayov držať sa na ulici za ruky a teraz sa to dá vidieť. Ľudia sú oveľa viac otvorení. Dnes je homosexuálna komunita oveľa viac stratifikovaná. Dajú sa tam nájsť rôzne záujmové vrstvy, názory a pohľady na svet. Môžete si naozaj vybrať svoj okruh známych vo vnútri tejto komunity, a to je veľmi dôležité. Takže sa to zlepšuje. Je pred nami ešte stále dlhá cesta a veľa práce, ale zlepšuje sa to.

Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine a neskôr bol preložený do slovenčiny.

Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine

Foto: Janeil Engelstad